Ako dieťa som vyrastal v malej dedinke na Kysuciach. Vtedajší svet bol iný. Určite sa nemýlim ak poviem, že krajší a lepší.
Ročné obdobia a samotné počasie ešte “fungovalo”. Podľa kalendára sa dalo obliekať a podľa ľudových pranostík sa mohol človek riadiť. Pamätám si, ako by to bolo včera, keď mi babička jedného chladného večera sľúbila čerstvo napadaný ranný sneh a s úsmevom ma uložila do postele, vo vyhriatej izbe. Praskajúce drevo v piecke, privrelo moje bezstarostné oči skôr, ako by som si prial. Ráno keď som sa prebudil, išiel som rovno k oknu presvedčiť sa, či uvidím tú sľúbenú snehovú nádielku. Skoro mi sánky spadli, keď som otvorenými ústami hľadel na biele stromy a v zapätí som vykríkol dojatím. ” mala si pravdu babka, sniežik napadal…”
Ročné obdobia a samotné počasie ešte “fungovalo”. Podľa kalendára sa dalo obliekať a podľa ľudových pranostík sa mohol človek riadiť. Pamätám si, ako by to bolo včera, keď mi babička jedného chladného večera sľúbila čerstvo napadaný ranný sneh a s úsmevom ma uložila do postele, vo vyhriatej izbe. Praskajúce drevo v piecke, privrelo moje bezstarostné oči skôr, ako by som si prial. Ráno keď som sa prebudil, išiel som rovno k oknu presvedčiť sa, či uvidím tú sľúbenú snehovú nádielku. Skoro mi sánky spadli, keď som otvorenými ústami hľadel na biele stromy a v zapätí som vykríkol dojatím. ” mala si pravdu babka, sniežik napadal…”
Skočil som jej okolo krku a vybozkával ju od radosti po celej tvári. Myslel som že je azda čarodejník.
Neskôr po dlhých rokoch som však pochopil, že bola len obyčajnou starenkou, akých boli celé tie krásne, ale chudobné Kysuce.
V tých časoch, boli ľudia spätý s prírodou oveľa viac ako je tomu dnes. Vedeli čo bude zajtra, čo za pár dní. Dokázali sa v nej vyznať a málokedy sa mýlili.
Pamätám si na jemne klopotajúci májový dážď, na letné búrky keď v okne horela sviečka-hromnička, na húfy chrústov, ale i obyčajné vrabce poskakujúce po parapete okna, bez ktorých by to nebolo to pravé, naozajstné detstvo.
Neskôr po dlhých rokoch som však pochopil, že bola len obyčajnou starenkou, akých boli celé tie krásne, ale chudobné Kysuce.
V tých časoch, boli ľudia spätý s prírodou oveľa viac ako je tomu dnes. Vedeli čo bude zajtra, čo za pár dní. Dokázali sa v nej vyznať a málokedy sa mýlili.
Pamätám si na jemne klopotajúci májový dážď, na letné búrky keď v okne horela sviečka-hromnička, na húfy chrústov, ale i obyčajné vrabce poskakujúce po parapete okna, bez ktorých by to nebolo to pravé, naozajstné detstvo.
Vidím ruky, ako vkĺzajú pod kameň, či nezacítia „hlaváča“, ako sme tu rybku s veľkou hlavou nazývali.
Cítim vôňu lesov a lúk, počujem mékanie kôz a bučanie kráv, či prílet prvých lastovičiek, ktoré si stavali hniezda pod rímsou. Počujem erdžanie koní, čo ťahali skolené stromy z hustého lesa, plného sladkých jahôd a malín. Lesa, ktorý voňal hríbmi, miazgou a ihličím. Keď som videl prvý traktor, či parnú lokomotívu z ktorej syčali oblaky pary neďaleko pred oknami, prilepil som zvedavý noštek na oblôčik a vytreštenými očami som hľadel na tie ozrutánske kolesá.
Všetko bolo akési väčšie a mohutnejšie.
Zvláštna vôňa zimy, krásna vôňa jari, nádherná vôňa leta a neopísateľne krásna vôňa jesene, vo mne zanechali tie najhlbšie pocity a najkrajšie spomienky. Chveje sa mi srdce, keď vidím dedov a babky, ako prechádzajú pod oknami na nedeľnú omšu. Starké zahalené v čiernych vlniakoch, skromne odetí dedovia so zvráskaveným čelom a zahnutými fajkami v kútiku úst, čo sa hlúčikoch rozprávali na kraji cesty.
Možno chudobní, možno narobení, možno ustarostení, ale v srdci tí najčistejší ľudia.
Cítim vôňu lesov a lúk, počujem mékanie kôz a bučanie kráv, či prílet prvých lastovičiek, ktoré si stavali hniezda pod rímsou. Počujem erdžanie koní, čo ťahali skolené stromy z hustého lesa, plného sladkých jahôd a malín. Lesa, ktorý voňal hríbmi, miazgou a ihličím. Keď som videl prvý traktor, či parnú lokomotívu z ktorej syčali oblaky pary neďaleko pred oknami, prilepil som zvedavý noštek na oblôčik a vytreštenými očami som hľadel na tie ozrutánske kolesá.
Všetko bolo akési väčšie a mohutnejšie.
Zvláštna vôňa zimy, krásna vôňa jari, nádherná vôňa leta a neopísateľne krásna vôňa jesene, vo mne zanechali tie najhlbšie pocity a najkrajšie spomienky. Chveje sa mi srdce, keď vidím dedov a babky, ako prechádzajú pod oknami na nedeľnú omšu. Starké zahalené v čiernych vlniakoch, skromne odetí dedovia so zvráskaveným čelom a zahnutými fajkami v kútiku úst, čo sa hlúčikoch rozprávali na kraji cesty.
Možno chudobní, možno narobení, možno ustarostení, ale v srdci tí najčistejší ľudia.
Vidím svoju babičku, ako prehnutá pod tiažou dreva prechádza popri rieke Kysuci a pod kopcom čo volali Grapa, si vyčerpaná sadli na veľkú skalu. Vidím tetu Veronku, čo prichádzala záhradou na konci ktorej sa majestátne vynímala veľká lipa a niesla vedrá s kryštálovo čistou vodou z rieky.
Vidím hada, čo vkĺzol medzi hŕbu rozpáleného kamenia a ešte teraz cítim, ako veľmi som sa ho bál.
Keď dozreli obilné klasy a prehýbali sa pod tiažou zrodeného chleba, monotónne svišťanie kôs a spev nesúci sa horami, ma uspávali v ľanovej plachte pod stromom, kým som sa neponoril do medového spánku .
Vidím hada, čo vkĺzol medzi hŕbu rozpáleného kamenia a ešte teraz cítim, ako veľmi som sa ho bál.
Keď dozreli obilné klasy a prehýbali sa pod tiažou zrodeného chleba, monotónne svišťanie kôs a spev nesúci sa horami, ma uspávali v ľanovej plachte pod stromom, kým som sa neponoril do medového spánku .
Vôňu údenej slaniny a domácich klobás, cítim doteraz. Žltučké maslo, ktorého bola vždy plná misa, sa mútilo v kuchyni a z pece sa šírila vôňa čerstvo napečeného chleba.
Pamätám si, ako staručké a milované ruky, lyžicou zdobili hrudu čerstvo vymúteného masla .
Kukanie kukučky, na ktorú som neraz čakal až otvorí dvierka prekrásnych vyrezávaných hodín a odkuká nezabudnuteľný spev času, čo sa tak hlboko vryl do mojej pamäti. Tie zvuky, ten vnem vecí, ich veľkosť, vôňa i pach, bol iný ako dnes. Nikdy nezabudnem na tú krásu, ktorá vo mne zanechala tie najkrajšie spomienky. Keď na to len pomyslím, stávam sa dieťaťom a všetky moje zmysly sú pripravené uštipnúť si aspoň trocha z toho nehmotného raja, ktorým som bol obklopený.
Príroda bola čistá, rieky ako krištáľ a vzduch rezal v očiach. Musel som si pár dní zvykať, keď som z mesta zavítal do toho prekrásneho kraja.
Dnes mi to pripadá, že to celé bola len rozprávka ktorú som si vysníval. Rozprávka, ktorá sa nikdy nestala, ktorá sa už nemôže zopakovať aby mi dokázala, že tu naozaj bola.
Aj teraz cítim to zvláštne chvenie, keď na tie časy spomínam.
Pamätám si, ako staručké a milované ruky, lyžicou zdobili hrudu čerstvo vymúteného masla .
Kukanie kukučky, na ktorú som neraz čakal až otvorí dvierka prekrásnych vyrezávaných hodín a odkuká nezabudnuteľný spev času, čo sa tak hlboko vryl do mojej pamäti. Tie zvuky, ten vnem vecí, ich veľkosť, vôňa i pach, bol iný ako dnes. Nikdy nezabudnem na tú krásu, ktorá vo mne zanechala tie najkrajšie spomienky. Keď na to len pomyslím, stávam sa dieťaťom a všetky moje zmysly sú pripravené uštipnúť si aspoň trocha z toho nehmotného raja, ktorým som bol obklopený.
Príroda bola čistá, rieky ako krištáľ a vzduch rezal v očiach. Musel som si pár dní zvykať, keď som z mesta zavítal do toho prekrásneho kraja.
Dnes mi to pripadá, že to celé bola len rozprávka ktorú som si vysníval. Rozprávka, ktorá sa nikdy nestala, ktorá sa už nemôže zopakovať aby mi dokázala, že tu naozaj bola.
Aj teraz cítim to zvláštne chvenie, keď na tie časy spomínam.
Som nesmierne vďačný tej malej dedinke v lone hôr i najmilším ľuďom za odovzdaný dar, ktorým ma obohatili na celý život.
Keby som mal možnosť ocitnúť sa tým istým dieťaťom a prežiť to všetko v tejto dobe, povedal by som – nie!
Ta krása sa už nikdy vrátiť nemôže a falošné nahováranie si niečoho, čo nie je možné, mi v srdci nemôže zanechať ozajstné šťastie.
Svet nie je to čo býval. Rieky a vzduch sme znečistili, lesy sú choré… a počasie?…to si s nami robí len to, čo si zaslúžime. Vracia nám našu necitlivosť.
Honba za majetkom a peniazmi, pýcha, arogancia, neúcta a klamstvo…vzali svetu to najkrajšie. Radosť zo života a pocit vnímania jeho nádhernej jednoduchosti.
Keby som mal možnosť ocitnúť sa tým istým dieťaťom a prežiť to všetko v tejto dobe, povedal by som – nie!
Ta krása sa už nikdy vrátiť nemôže a falošné nahováranie si niečoho, čo nie je možné, mi v srdci nemôže zanechať ozajstné šťastie.
Svet nie je to čo býval. Rieky a vzduch sme znečistili, lesy sú choré… a počasie?…to si s nami robí len to, čo si zaslúžime. Vracia nám našu necitlivosť.
Honba za majetkom a peniazmi, pýcha, arogancia, neúcta a klamstvo…vzali svetu to najkrajšie. Radosť zo života a pocit vnímania jeho nádhernej jednoduchosti.
Sambaly
Veľmi pekná spomienka, príjemne ...
Aj ja s láskou spomínam na mojich ...
Krásne vyznanie. ...
Honba za majetkom a peniazmi? ale ...
Celá debata | RSS tejto debaty