Zacítil som zvláštny pocit pri pohľade na človeka ktorý sedel na akomsi hudobnom „stroji“ v strede námestia na bratislavskom Korze a svojou hudbou si zarábal na živobytie. Zažil som už naozaj veľa vo svojom živote, ale pri tomto pohľade som radšej odvrátil zrak, preto že sa mi vtisli slzy do očí. Neboli to len slzy dojatia zo znejúcich tónov nostalgickej melódie, ale aj slzy dojatia nad človekom, ktorý sám seba nastavil ako zrkadlo tejto doby. Videl som už veľa podobných, ale on a ten jeho precízne vyrobený „stroj“, mal v sebe niečo , čo ma prinútilo hlbšie sa zamyslieť nad svetom v ktorom žijem. Nad tým čo bolo, je, a možno ešte chvíľu bude. Korzo bolo pre vtedajšiu mladú generáciu, ku ktorej som patril aj ja, niečím výnimočným. Tak ako aj tento hudobník, tak aj my, vtedy mladí ľudia, plný života a iskrivej nádeje v srdciach, sme tam hľadali pobavenie, pochopenie, no hlavne sme si tam vytvárali svoj vlastný svet slobody. Dokázali sme sa tešiť z maličkostí, zo stretnutí, z úspechu, ktorý by bol v dnešnej dobe nepovšimnutým činom.
Práve tam, v tej neopakovateľnej atmosfére sme počúvali zašumené rádiostanice, ktoré nás viedli svojou veľkou slávobránou slobody s malými dvermi, do sveta nepoznaného „blahobytu“. Korzo bolo spojenie, poznanie i snívanie. Boli to naše prvé lásky, priateľstvá i manželstvá. Tu, sme slepo verili, vo svoju nikdy nenaplnenú vieru slobody. Všetko čo priniesol vánok spoza Dunaja, sme považovali za to najlepšie, čo nám mohol svet dať. Verili sme, že pravda je tam naozaj pravdou, sloboda ozajstnou slobodou, že človek má väčšiu hodnotu ako tomu bolo u nás, dokonca sme verili, že aj tráva je tam zelenšia.
Teraz, po dlhých rokoch som však pochopil, že to, na čo sme tak veľmi čakali, nemá nič spoločné s našimi predstavami. Nastúpila nová spoločnosť ľudí, ktorých istoty sú horšie ako v časoch ktoré sme žili my. A na to by nikto z nás v tej dobe, ani len vo sne nepomyslel. Vystresované davy, pripomínajúce elektronických ľudí, ktorí sa ženú na svoje pracoviská s obavou, či cez noc neprišli o prácu, alebo či ešte budú potrebný, vo mne zanechávajú zvláštne pocity. Nás nespájal facebook, mobil, mail ani skype, ale boli sme súdržnejší a určite i viac ľudskejší. Dokonca si dovolím tvrdiť, že i vtedajšia moc mi pripadala /v porovnaní s touto/ ľudskejšia. Nepotrebovali sme k životu toľko prostriedkov, luxusu, ani nevraživej konkurencie, ktorá veľakrát presahuje medze únosnosti ľudského spolužitia a skôr pripomína ríšu zvierat. Nie je to len chyba ľudí, je to chyba nevyliečiteľne chorého systému v ktorom žijeme. Tento systém je nastavený tak, aby živil v prvom rade vlastné potreby, svoju vlastnú nenažratosť ktorá nemá dna, svoj vlastný aparát darmožráčov, ktorí sa nám obtierajú okolo nôh. Rozrastajú sa ako krysy, ktoré nás skôr či neskôr predsa len dobehnú, aby nám prehrýzli i tú poslednú niť istoty. Systém, ktorý položil na kolená predošlý systém, aby mohol kradnúť on sám!
Systém-režim, v ktorom sme žili my, dobrý nebol, mal svoje negatíva i čierne stránky, no bez jeho ospravedlňovania, nemal toľko negatívneho dopadu na človeka, ako systém, ktorý žijeme teraz. Kto sa však postaví aby niečo spravil. Kto uzná a verejne povie to čo cíti, čo si naozaj mysli? Kto to povie i za cenu , že sa to mnohým zarytým kapitalistom nebude páčiť?
Čoraz viac mi to pripadá, akoby som sa díval na dav ľudí pustený z reťaze, ktorý sa musí za každú cenu uživiť, presadiť, zamestnať, splácať úvery, hypotéky a pod. Ako dav, ktorý nemá svojho vodcu, svoje normy. Nepozná mieru svojich potrieb, pretože neistoty prevažujú nad istotami do takej miery, že už človek prestáva veriť v zajtrajšok. Nik nevie čo príde zajtra, čo ho čaká.
Tento svet, hlavne ten materiálny svet, je ako svet bábok. Keď sa pretrhne nit, padne tvárou k zemi. A k tomu stačí spadnúť z bicykla, alebo nečakané ochorenie.
Agresivita polície, grobianstvo a arogantnosť úradníkov štátnych inštitúcií, nezáujem, alebo povrchný záujem o občana, klamstvo, zavádzanie, rôzne kauzy. Človek je označený za rasistu, keď si dovolí v rámci bežného upozornenia poukázať na spôsob života určitých etník. Zvrátené hodnoty, určované mocou. Ale akou? Odkiaľ takáto negatívna moc prichádza?
Nie, nehľadajte tu prosím, akúsi náklonnosť k socializmu či komunizmu. Veľmi by ste sa pomýlili, keby ste v tom videli takýto zámer. Hľadajte skôr ozajstný pohľad na túto bezduchú dobu, vrátane kritiky, ktorú si právom zaslúži. Dobu, ktorej následky sa identicky negatívne prejavujú na celom svete.
Niečo treba zmeniť! A to čo najskôr, pretože zajtra môže byť neskoro. Ten hudobník to hovorí svojou vlastnou rečou! A tak ma záverom napadla otázka: Na čo ešte by sme mali na tom povestnom Korze, tak netrpezlivo a s nádejou čakať teraz? Aký sen by sme mali snívať? Alebo toto je tiež len sen? Myslím že všetko je povedané…svet je niekým riadený… !
-Sambaly-